Zdravstvujte rybjata
Včera som sa opať musela smiať, keď mi brat hovorí, že sa ho kamarát posledné Vianoce pýta, že kde ide Tvoja sestra na Nový rok? On že do Uzbekistanu! Ha, ha, ha, vážne, kde ide? Takýchto reakcií som zažila viacero. Trend počas európskej zimy je si ísť vyhriať kosti, ale my sme sa ich rozhodli zmraziť, pretože sme chceli využiť lacné letenky Air Baltics z Talinna, kde sme práve v tom čase žili. Na teplé krajiny v zime si ešte musím zarobiť.
Tak poďte so mnou na krátky imaginárny výlet do strednej Azie s príchuťou dávnej histórie a sovietskej éry spríjemnený fotografiami.
Tým, že som sa práve učila ruštinu v Talinne, bola to skvelá príležitosť na jej vyskúšanie v praxi a bola to zábava. Skoro každý tam vie po rusky. Oficiálny jazyk je uzbečtina a na západe krajiny , kde je Republika Karakalpakstan, sa hovorí po karakalpaksky čo je bližsie ku kazachštine než k uzbečtine. Ísť do týchto končin mi pomohlo konečne poznať obrysy krajín strednej Ázie, pretože mi celkom robilo ťažkosti ako sú usporiadané a tiež som si ich niekedy plietla so štátmi Kaukazu.
Dokopy sme tam strávili s Alainom 10 dni. Od Taškentu sme postupne cez Samarkand, Bukharu a Khivu prešli k Nukusu odkiaľ sme to mali na skok k Aralskému moru. Premiestňovali sme sa na vlaku, taxíkmi a aj miestnym lietadlom, čo bola dosť sranda /žiadne usmievavé letušky, ktoré by skontrolovali či máte upevnené pasy/. Cestovanie „shared taxíkmi“ bolo unavujúce a bolestivé, hlavne keď sme ešte len hľadali odvoz na stanici a museli dohadovať ceny, hľadať spolucestujúcich, aby sme zaplatili menej, tak sme strávili aj 2-3 hodiny ešte len v mieste odchodu. Najdlhšia bola cesta z Bukhary do Khivy 7 hodín, kedy si to vodič válil po zasneženej ceste ako šialenec a ja som sa vzadu tlačila s 2 Uzbekmi, tak že som sa ani pohnuť nemohla, mali sme aj raz prestávku, aby sme sa v púšti vycikali a čo bolo najhoršie, bola mi riadna zima na prstoch na nohách a chlapíci fajčili v aute... Vlak bol fajn, dokonca rozdávali zadarmo sladkosti a normálne jedlo a bola tam aj telka. Ale nepríjemne cestovanie sa stále vyvážilo s obhliadkami starodávnych miest, krásnych mešít a nekonečných bazarov. V Taškente je najväčší a najstarší bazar v strednej Ázii, je naozaj zaujímavý, plno ľudí a všeličo možné si je možné kúpiť, od rozvešaných sušičov na vlasy, voňaviek Hogo Bossík až po uvarené cestoviny prezentované v lavóroch. Strávili sme tam veľa času aj kvôli tomu, že je tam veľa inšpirácii na fotenie. Mimochodom Alain bol atrakcia, veľakrát sa s nim ľudia fotili, mali nás za Američanov a Alaina za Miška Jaksona. Ešte k foteniu: stretli sme tam veľmi veľa svadieb a to sa fotili celé procesie všade, pred pomníkmi, pred veľkými ruskými kolotočmi, nevesty mali trochu zmrznuté úsmevy, kvôli zime, ja som vyfasovala aj jednu bielu šatku pre šťastie. Okrem svadieb sa ľudia fotili aj pred Vianočnými stromčekmi a Dedami morozami za prítomnosti policajtov, ktorí dávali pozor. Vo všeobecnosti boli ľudia veľmi milí, usmievaví so zlatými zubami. Dokonca nás ani policajti veľmi neotravovali, raz v metre si od nás vypýtali doklady. Tam ich bolo neúrekom. Cítila som sa tam ako v bývalom ZSSR. Ale všade bolo čisto, veľké porcelánové lustre, obrazy s kozmonautskou tématikou. Boli sme aj na jednom detskom predtavení: Kráľovstvo divých zrkadiel a tiež v cirkuse, ktorý je tam veľmi populárny :-)
Počko bolo celkom fajn, stále svietilo slniečko, cez deň okolo -5, noc -10 ale ku koncu výletu na západe krajiny pri Arale, bola najväčšia kosa akú som kedy zažila /deň -20 a noc -30/, ked som vyšla z auta pozrieť lode na soli a snehu bez vody, tak som za 5 min. mala z palcov studené kamene! Brrrrrr!!! Aralské more je prírodná katastrofa. Sú z toho uz 2 moria, pretože v roku 1987 sa nechcene pohádali. Sovieti chceli veľa bavlny a tak zavlažovali polia z riek Amu Darya a Syr Darya, ktoré už málo napĺňali more. Objem bavlny rástol, ale more sa vysušovalo. Uzbekistan je teraz druhý najväčší producent bavlny vo svete po USA.
Veľa ľudí čo sme stretli, vraveli, že za socializmu bolo lepšie, mali prácu. Teraz tak ako u nás, veľa ľudí odchádza do zahraničia za prácou. Rozmýšľala som ako sa teraz takáto krajina môže postaviť na nohy a prosperovať, keď nie je súčasťou EU napr. Prezident Karimov, ktorý teraz v decembri vyhral už 3. volebné obdobie ju chráni pred okolitým svetom, nie je westernizovaná, potrebujete víza a novinári tam nemajú ľahký vstup. Tiež ju chráni pred kadejakými projektami od UN a Svetovej banky.
Jedlo nebolo bohviečo, najesť ste sa mohli zo všadeprítomnej vône šašlíkov /jedli sme ich dosť, ale mäso bolo nekvalitné/. V Taškente ešte môžete nájsť dobrú reštiku, ale mimo je to uz ťažšie. Ku koncu ma ako vždy chytila hnačka.
Ich mena uzbecký sum ma veľa bankoviek, 200 SKK je 10tis. sum, takže sme si pripadali ako milionári keď sme si menili peniaze. Je tam pomerne lacno, bývali sme v dobrých hoteloch. V Taškente sme ostali v bývalom Sheratone za veľmi dobrú cenu. Alain mi zaobstaral na moje narodky masáž do izby, asi sa veľmi dobre neporozumeli s chlapíkmi v hoteli, pretože najskôr oslovili jeho či nechce a on ju ponúkol mne. Tak prišla jedna uzbecká žienka pôvodne z Tatarstanu na izbu, hneď sa prezliekla v kúpelke do gamaší, pripravila posteľ, ja som sa musela do naha vyzliecť a potom ma hodinu masírovala všade s olejčekom pre deti Johnson and Johnson... Pýtala som sa jej aká je to masáž, vraj klasická, hmhm... Vyzeralo to tak, ako keď ja masírujem maminu. Dokonca mi vymasírovala aj prsia a sem-tam mi videla aj do pohlavia. Ta co už. Exotická Ázia :-)
Dúfam, že sa Vám krátky výletik do jednej z krajín dávnej hodvábnej cesty páčil a inšpiroval Vás na reálny výlet.
Tu sú internetové stránky, ktoré môžete konzultovať pred svojím odchodom.
autorka: Štefánia Komarcová