Taliansko - Stretnutie cestovateľov

K vrcholu Vezuvu vedie dobrá asfaltová cesta a dá sa  tam pohodlne dostať autom či autobusom. Pri mestečku Ercolano je treba  odbočiť z diaľnice vedúcej z Neapola do Salerna a po Strada del Vesuvio  niekoľkými serpentínami už prechádzame pomedzi lávové polia. Cestou  pozorujeme zmenu vegetácie. Ovocné stromy a vinice  vystriedajú gaštany a  duby, tie sa na úpätí kopca menia na kríky, neskôr zostávajú v suchej  lávovej pôde iba bodliaky a lišajníky.

Od  parkoviska s názvom  Gran Conno ideme kúsok pešo a v informačnom  stredisku si kupujeme lístok. Je tu možnosť nakúpiť si aj rôzne suveníry  a hlavne, občerstvenie na cestu. Väčšina turistov zatiaľ ponuku  predavačov iba obzerá. Ale pri spiatočnej ceste asi málokto z dospelých  odolá pokušeniu, aby si so sebou domov neodniesol fľašu známeho vína  Lacrima Christi (Kristova slza) z úrodných viníc spod Vezuvu. Hore  cesta ku kráteru vedie po zvetranej láve a je bez vegetácie, pripomína  cestu po spálenisku. Moje biele tenisky už dávno stratili svoju pôvodnú  farbu, ale odmenou mi je nádherná panoráma okolia. V diaľke pod nami  leží Neapolský záliv, ostrovy Ischia a Procidou, kúsok od nich  Sorrentský polostrov a ospevovaný ostrov Capri.

Po  niekoľkominútovom výstupe po širokom chodníku sopečného kopca stojíme  pri kráteri. Tvorí ho takmer pravidelný kruh o priemere približne 600  metrov. Jeho dno leží v hĺbke 216 metrov a so záujmom pozorujeme, ako na  niektorých miestach vystupujú z hĺbky biele obláčiky dymu a všade je  cítiť zvláštny zápach síry. Zdá sa, že sopka nespí, iba drieme, spokojne  odfukuje a čaká na svoj vhodný čas. Pre turistov nie je voľne prístupný  celý obvod krátera, ktorý meria 1400 m, ale so sprievodcom sa vraj dá  celá gigantická jama obísť asi za hodinu.

Sopka  vznikla ako ostrov vo štvrtohorách a v staroveku ju pokladali za  vyhasnutú. Ozývala sa síce niekoľkými menšími erupciami, ale jej  najväčšia sila sa prejavila 24. augusta 79 nášho letopočtu. Vtedy výbuch  Vezuvu niekoľkometrovými masami popola pokryl mesto Pompeje a prúdmi  lávy zničil mestá Herkulaneum, prístav Stabiae a niekoľko menších osád v  okolí.

V ďalšom období boli výbuchy menšieho  rozsahu, ale každý pohyb mení výšku a tvar vrcholu. Posledná činnosť  sopky sa prejavila v marci 1944 a odvtedy dosahuje výšku 1281 metrov.

Stojíme  na jej vrchole, kocháme sa výhľadom na okolie, obdivujeme okolitú   krásu a akosi sa nám ani pri pohľade do ozrutnej jamy nechce uveriť, že  niekedy z tohto miesta prišla smrť tisícom ľudí. Ešte si ukryjeme do  vrecka malý lávový kamienok na pamiatku a „Arrivederci Vesuvio“!