Chorvátsko - Stretnutie cestovateľov

 

Ale dosť bolo teórie. Opúšťame teda Starigrad smerom na Karlobag a hľadáme osadu Milovac, ktorá je východiskom na turistický chodník. Osada  je na pravej alebo horskej strane cesty smerom od Starého gradu. Keďže sme čakali a hľadali nejakú popisnú tabuľku, no tá neexistuje, previezli sme sa až do najbližšej dedinky... Opäť otočka a hľadanie osady Milovac už len podľa úsudku a polohy v mape. Tú sme aj s troškou šťastia na 2 pokus našli a dá sa povedať, že je to prvé väčšie zoskupenie domov smerom od Stareho gradu. Parkujeme auto pri domoch na konci príjazdovej cesty a pýtame sa domáceho, či sme vôbec v osade Milovac a na smer cesty, keďže tu neexistuje žiadna tabuľa. S úsmevom potvrdil, že sme dobre a ochotne vysvetlil cestu, ktorá je voľným pokračovaním tej príjazdovej.

O par minút zisťujeme, na čo sme sa dali a z každého tečie, keďže nástup je dosť strmý. Po chvíľke sa však dostávame do tempa, prestávky využívame na krásny výhľad dolu na Milovac, Velebitský kanál, a v diaľke ostrov Pag. Prvá časť výstupu skutočne dá zabrať, tak poslušne stúpame ďalej s pohľadom do zeme. Registrujeme zvuk pred nami a na naše prekvapenie zhora slušným tempom cupitá asi 70 ročná babka v teniskách a sukniciach. „Bojinac? Bojinac?“ zdvorilo sa pýta, usmeje sa a o chvíľu sa stráca z dohľadu...

Úvodná veľmi strmá časť výstupu trvá asi 30 - 40 min., potom je stúpanie prijateľnejšie. Treba však pripomenúť, že v tejto fáze nie je cesta vôbec oficiálne značkovaná a treba sa držať skalných mužíkov, hlavne v oblasti prvej náhornej plošinky sa často cesta rozchádza a rôzne odbočky smerujú do stredu údolia. Jedna nás zvádza na  nesprávny smer a musíme  sa asi 15 minút vracať zo „slepej uličky“. Treba sa držať v ľavej časti údolia!!!

V strednej časti sa nachádzajú kamenné ohrady na stáda oviec, boli však prázdne. Jedno sme však našli  kúsok vyššie v údolí, kde nám celkom slušne ubliakané stádo preťalo cestu a ozdobilo ju kopou bobkov. Bol som prekvapený, že sa tu tak voľne pasú bez dozoru a akéhokoľvek obmedzenia. Počas výstupu je skutočne nádherný výhľady na Jadran a okolité kopčeky. Cestu lemuje suchomilná vegetácia, početné balvany, ktoré vyzerajú že sa každú chvíľu musia zrútiť a samozrejme škrapy. Pri pohľade na ne mi prvé napadlo, či nie sú inšpiráciou pre tvar starovekých stĺpov, ktoré nie sú hladké, ale majú podobné pozdĺžne zárezy.

 

V závere údolia sa nachádza horská kaplnka, odtiaľto je výhľad skutočne nádherný. Tu sa výstup typu „prímorský“ mení na „vnútrozemský“, keďže výhľad na more sa stráca. Nasleduje pohodový „výlet“ takmer po rovine a zalesnenou pasážou sa dostávame až na rázcestie.

Konečne asi po 2 hodinách tu vidíme turistickú smerovú tabuľu na Bojinac, odtiaľto je chodník už aj značkovaný. Cesta už nie je namáhavá ako v prvej časti ale pozvoľne stúpa až k Bojinacu. Dávame si pozor na hady a na krku máme aj ďalšieho nepriateľa. Príjemné ráno sa postupne mení na hic, ktorý robí výstup skutočne náročným. Preklad slova Paklenica – Pekielko, tu dostáva ten správny zmysel. Veľmi dôležitá je voda - 4l na osobu je minimum.

Po ľavej strane sa objavujú prvé bralá (asi Zlibati kuk), po  pravej otvorená náhorná plošina až k hlavnému hrebeňu  Južného Velebitu, ktorý je v týchto častiach súčasťou NP Paklenica. Cesta od rázcestia vedie striedavo cez riedko zalesnené úseky a odlesnenú krajinu a zhruba za 1:30 hod. sme na Bojinaci. Čakajú nás tu krásne výtvory prírody - škrapy, balvany, skalné veže a krásny výhľad na pobrežie a okolitú horskú krajinu. Prostredie je tu jednoducho nádherné. Bralá rôznych tvarov tu tvoria labyrint s malými čistinkami.

Dobiť Bojin kuk nám však nie je súdené. Asi za 10 min. sa  kopovité mraky nad morom spájajú do kompaktnej čiernej masy, zdvíha sa vietor a aj hlavný hrebeň Velebitu sa zahalil do oblačnosti. S rizikom blížiacej sa búrky, sa vystupovať na vrchol Bojin kuk už len po obnažených bralách, nikomu nechce. Vietor a oblačnosť však robia z „pekla“ príjemnú zostupovú prechádzku. Stádo oviec nachádzame v  kamenných ohradách a podriemkáva. Majú ich ale vycvičené, sakra :-). Nad hlavami nám krúži párik veľkých dravých vtákov a v tichu doliny nad Milovacom sa ozýva ich škrekot, krásne prírodné predstavenie. Toto som snáď asi ešte nevidel. Božský pokoj. Presne tak by sa dal charakterizovať pocit z celého výstupu na Bojinac. Je to pravý zažitok z týchto hôr. Za celý deň sme nestretli nikoho, úplný opak kaňonu Veľká Paklenica, ktorý je v sezóne naozajstny turistický „disneyland“ .

Z búrky nič nie je, mraky sa presunuli do vnútrozemia, už  aj banujeme, že sme neriskli ten vrchol, no jeden nikdy nevie. Aspoň nás čaká dlhší relax a kúpanie na pláži. Na záver cesty už pri Milovaci stretávame stratenú a „usušenú“ belgickú rodinku. Z pohľadu do mapy je jasné, že auto majú celkom slušne mimo. Meníme teda plány, nakladám hlavu rodiny a ideme po auto. Belgičan je skutočne šťastný a po vyzvihnutí rodinky sa „musí“ revanšovať rundami Karlovačka. To v kombinácií so slušným „fitnesom“ a teplom robí svoje, tak sa lúčime a chladíme horúcu hlavu aj unavené telá v Jadrane.